Domica je najvýznamnejšou jaskyňou Slovenského krasu. Je výnimočná v mnohých ohľadoch. Unikátnym formám sintrovej výzdoby dominujú pramienkové kvaple a pagodové stalagmity. Je to tiež naša najvýznamnejšia biospeleologická lokalita. V roku 1995 bola  spolu s ostatnými jaskyňami Slovenského a Aggtelekského krasu  zapísaná do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Od roku 2001 je zapísaná do zoznamu Ramsar- ských mokradí. Archeologický význam jaskyne s výskytom nástenných malieb presahuje rámec územia. Domica bola pre našich predkov svätyňou a mala by byť ňou aj pre nás.
  Objav Domice bol očakávaný už pred rokom 1926. Na maďarskom území bola známa Baradla, ktorá smerovala na Slovensko, kde bola známa Čertova diera a priepasť Stará Domica. Tieto indície premenil na skutočnosť až Ján Majko s partnermi 3. 10. 1926, kedy na dne Starej Domice objavili pokračovanie - jaskyňu Domica. Predpokladané spojenie s Čertovou dierou objavil Majko v roku 1929 a prepojenie Domice s Baradlou fyzicky uskutočnil Vojtech Benický v roku 1932 prekonaním polosifónov na maďarskej strane. Jaskyňa bola pre verejnosť sprístupnená v roku 1932. Sprístupňovacie práce riadil V. Benický.
  Domica sa nachádza na juhozápadnom okraji Silickej planiny pozdĺž kontaktu s nekrasom Bodvianskej pahorkatiny. Vznikla vo svetlých wettersteinských vápencoch koróznou a eróznou činnosťou podzemných tokov Styxu, Domického potoka a ďalších prítokov z nekrasovej časti povodia jaskyne. Pestré formy georeliefu a 3 vývojové úrovne, z ktorých najnižšia úroveň je zanesená štrkom, svedčia o jej polyfázovom  vývoji v geologických dobách. Spolu s Čertovou dierou dosahuje dĺžku 5358 m, čo je necelá 1/4  z celého jaskynného systému. Prehliadková  trasa má dĺžku 1180 m, z toho 150 m absolvujú návštevníci na člnoch.
  V Domici sa nachádza veľké množstvo pramienkových kvapľov. Vidieť však na malej ploche niekoľko stegamitov a sintrových bubnov je veľmi neobvyklé. Vyskytuje sa tu aj obrovské množstvo rôznych gravitačných sintrových foriem a tiež koralitov. Podzemná svätyňa v Dóme mystérií tvorila pravdepodobne centrálny kultový priestor ľudí bukovohorskej kultúry. Na stenách  Posvätnej chodby sa našli unikátne kresby s bukrálnou symbolikou plodivej sily. Tvar tejto chodby aj v súčasných ľuďoch vyvoláva silné emócie.